Scéna.cz 

Krvavá pizza na nemecký spôsob

Predposledná premiéra tejto sezóny v Divadle na zábradí je nemeckého pôvodu a volá sa Herr Kolpert ergo Pán Kolpert v preklade dramaturgičky Radky Denemarkovej. „Palebný“ rozhovor s mladým nemeckým autorom Davidom Gieselmannom (1972) v bulletine k inscenácii, prezrádza mnohé z toho, čo prináša samotná hra. „Člověk je mimoděk ovlivněn tím, co má rád. Hitchcockem, Albeem, Ortonem,“ hovorí autor „nad nevábnymi a rozpadajícimi se zbytky pizzy Capriccioso a roztékajícím se tiramisu.“
Čo vás napadne pri mene Hitchcock? Horor. Albee? Absurdita. Orton? Čierny humor. A k tomu pizza, samozrejme s kečupom. S hromadou šťavnatého kečupu.

Do bytu Ralfa Dráta (Saša Rašilov) privítajú jedného pekného dňa pán a pani Molový. Ralf Drát a jeho priateľka Sára (Petra Špalková) na ich počesť prichystajú malú pizza-párty na začiatku ktorej tvrdia, že zabili pána Kolperta (Jiří Vlček), a ten, že leží mŕtvy v masívnej truhle, ktorá dominuje miestnosti čoby servírovací stôl. Edita (Natália Drabiščáková) a Bastian (Igor Chmela) Molový sú správou ponajprv vystrašený, potom sa na nej spolu s Drátom a Sárou bavia, neskôr veria, potom zase neveria a tak ďalej. Pán Kolpert. Je mŕtvy? Je nažive? Zabili ho tí dvaja? Prečo by to robili? Leží v truhle? Neleží v truhle? Toľko príbeh. Koniec prezrádzať nebudem, čím prezrádzam, že celá hra je postavená na princípe „premenlivého napätia“, napätia, ktoré kolíše podľa nových a nových pochybností a domnienok budiacich buď hrôzu alebo pobavenie. Inscenácia sa vyznačuje neustálym striedaním nálad a žánrov, stúpajúcou a klesajúcou intenzitou. Z civilného tónu začiatku sa prechádza do grotesky, karikovanej štylizácie až do deformovaných operných výstupov. Spolu s „pozadím“ sa mení i podanie postáv. Herecky i tématicky je nazaujímavejší Bastian Mol Igora Chmelu, ktorého prechod z nevrlej občianskej pózy do absolútneho besnenia je zvládnutý vskutku impozantne. Sľubný nováčik na profesionálnej scéne, David Švehlík, si zahral úlohu exponovaného Pizzamana, ktorý sa stáva obeťou tej divnej spoločnosti a bolo zjavné, že mu po hereckej stránke nerobí problém ani podivne vyšinutá postava. Viackrát skloňované slovo „pizza“ v tomto texte nie je žiadna náhoda. Hlavným chodom na scéne je pizza, popremiérové občerstvenie je pizza, celý bulletin je štylizovaný ako jedálny lístok pizzérie a dokonca obsahuje i skutočné menu skutočnej Pizzérie Donna. Divadlo na Zábradlí novátorskym spôsobom implementovalo reklamu i do samotnej inscenácie, dokonca do jej textu a nepokryto ňou preplietlo celé divadelné ovzdušie. Žeby odpoveď na otázku po hraniciach umenia a komercie?
Pán Kolpert čerpá z viacerých zdrojov. „Pozná“ cool dramatiku, taktiež „čítal“ nejakého toho McDonagha a „má rád“ Tarantinove filmy. Jedinou nevýhodou je, že sa riadi princípom skoro detektívnym. Postupuje lineárne až ku koncu, k odhaleniu, ktoré sa bohužiaľ dá predvídať príliš skoro nato, aby vzniklo poriadne napätie. Zdalo sa, že režisérovou úlohou je zabaviť diváka pokým sa nedospeje k veľkej pravde nie o smrti či živote Pána Kolperta, ale o ľuďoch modernej doby. Osobne som toho veľa nezistil, ale za pokus to hádam stojí.

David Gieselmann Pán Kolpert
Preklad R. Denemarková, dramaturgia R. Denemarková a I. Slámová, réžia Jiří Pokorný, scéna Jan Štěpánek, kostýmy Kateřina Štefková.
Hrajú: N. Drabiščáková, I. Chmela, S. Rašilov, P. Špalková, D. Švehlík, J. Vlček.
Česká premiéra 22.5.2003 v Divadle Na Zábradlí.